Modrá knižka

Slavomír Perunko

           Známy a obľúbený český folkový spevák Karel Plíhal napísal na túto tému aj veľmi vtipnú, rovnomennú pesničku. Hneď v úvode spieva:

                                          "Celej svět je náhle beznadějně šedý,
                                          bloudím ulicemi zoufalý a bledý,
                                          všude vidím mládež odvedenou, veselou a bodrou,
                                          a jenom mně dali knížku modrou."

           V týchto veršoch je toľko irónie v podobe smútku mládenca, ktorý tú modrú knižku nechcel a oni mu ju predsa len dali... Prečo irónia? No predsa preto, že si naozaj neviem predstaviť chalana, ktorý by sa v časoch existencie tejto úžasnej modrej vecičky trápil nad tým, že je jej čestným držiteľom. Skôr práve naopak. Získať "modrú knižku" a tým sa vyšmyknúť povinnej vojenskej službe, bol priam nadľudský a hrdinský čin. Tisícky chalanov sa snažili nájsť dostatočný dôvod na jej získanie. Viem o čom hovorím, bol som medzi nimi a bol som, našťastie, jedným z tých úspešných... Uznávam, že som stretol zopár nadšencov, ktorí sa tešili na vojenčinu, ale veľa ich nebolo. Boli to takí tí siláci alebo dobrodruhovia, ktorí si potrebovali utvrdiť svoje sebavedomie a schopnosti, alebo tí, ktorým padlo zadobre zrazu patriť do veľkej "šťastnej rodiny". Aj keď v konečnom dôsledku to takmer všetci dokázali prežiť a dnes na to s radosťou spomínajú. Boli však aj takí, ktorí sa domov nevrátili alebo nemajú práve najlepšie spomienky... Myslím si však, že napriek istej dávke opovrhovania sme boli my - nevojaci, jednoznačnými víťazmi v tomto nerovnom boji. Prečo také silné slovo? Pretože to bol naozaj boj...

           Celá tortúra sa začínala predvolaním branca k odvodu. V momente prevzatia doporučenej zásielky od Okresnej vojenskej správy sa u brancov a potenciálnych bojovníkov proti triednemu nepriateľovi začali prejavovať zdravotné problémy najneuveriteľnejšieho charakteru. Mnohí sa vrhli do knižníc a študovali dostupnú medicínsku literatúru, iní stavili na hľadanie známych a spolupráce ochotných lekárov. Nastal veľký pohyb a aktivita brancov a celých ich rodín. Vysnívaným cieľom bola "modrá knižka" a teda aká - taká záruka, že synáčik ostane doma a nebude sa kaziť niekde na opačnom konci republiky. Netreba pripomínať, že všetky podobné aktivity boli prísne protizákonné a hraničili z vlastizradou. Len vyvrheľ mohol nemať toľko úcty k vlasti, aby sa sám hrdo hlásil do radov ľudovej armády. Osobný názor branca bol úplne irelevantný a nikoho ani nenapadlo zapodievať sa ním. Náš osud bol výlučne v rukách odvodovej komisie, zloženej z lekárov a predstaviteľov armády, ktorí nám mali byť vzorom. Čím vyššia šarža, tým menšia nádej na únik... Po niekoľkodňových tvrdých prípravách v prísnej ilegalite, dostavili sme sa všetci predvolaní so strachom k odvodu a dúfali sme, že sa stane zázrak. V čakárni sa tiesnilo zopár nešťastníkov, ktorí sa na prvý pohľad dali rozdeliť do niekoľkých skupín. Boli tam sebavedomí hrdinovia plní nadšenia, potom takí, čo sa tvárili nedefinovaným, tajuplným spôsobom, ďalej úplne rezignovaní, potom tí s plnými gaťami a vystrašeným pohľadom a nakoniec skupina diverzantov, odhodlaná bojovať o svoju slobodu až do úplného konca... Potom niekto zakričal moje meno...

           Po vstupe do miestnosti sa musel každý mladý chalan poriadne roztriasť v kolenách. Bolo ich tam na jedného príliš veľa. Všetci v bielych plášťoch a s prísnym pohľadom. Ťažko bolo nezlomiť sa. Bola to strašná presila moci, ktorá mala len jeden cieľ, zlomiť nás a zbaviť nás akýchkoľvek myšlienok na odpor. Predstavte si ten nepomer medzi vážnou komisiou a mladým, vyplašeným chalanom, ktorý ma osemnásť a na sebe len trenírky... Potom nasledovala povinná jazda, výška, váha, orientačná kontrola zraku, spočítanie končatín a vizuálne posúdenie celkovej, vo väčšine prípadov smiešnej, alebo priam žalostnej muskulatúry... To bol materiál! "Tabula rasa" - a naša milá armáda sa chystala na ňu čmárať tie svoje voloviny...

           Potom nasledoval krátky výsluch, ktorý nebol len takým náhodným táraním. Mali to premakané a cieľom bolo odhaliť všetky ukrývané tajnosti daného jedinca. Cez premyslené otázky si preklepli celú rodinu, prípadných známych v zahraničí, našu politickú oddanosť, postavenie a spoľahlivosť rodičov a lekára, ktorý pri písaní zdravotného posudku často riskoval svoj osud... Keď si nás takto predvarili, poslali nás za nič dobré neveštiacu bielu plentu, kde malo byť naše poníženie dovedené do dokonalosti. Tam zaznel rozkaz "gate dole!" Premakané to bolo v tom, že túto vizuálnu kontrolu vykonávala zvedavá pani doktorka... Treba pripomenúť, že v časoch, kedy sa tieto ceremónie prevádzkovali, bola nahota a veci s tým spojené jednou z najviac tabuizovaných, priam spoločensky neprijateľných tém... A tu zrazu, osemnásť ročný chalan nahý pred dospelou ženou... Prísediaci major si tieto chvíle naozaj vychutnával - hajzel! Ale tým sa to nekončilo, vravel som, že boli dôslední a mali to pod palcom. Potom zaznel rozkaz "čelom vzad, predkloniť sa a roztiahnuť lícnice!" Veľmi slušne povedané ako máte ukázať niekomu riť... Neviem, čo tam chceli vidieť, snáď len hľadali hrdých držiteľov zlatej žily... Nie každý ale tento povel pochopil správne. Bol som svedkom toho, ako v dôsledku stresu a poníženia kamarát na tento povel reagoval naozaj originálne. Keď zaznel tento rozkaz, tak najprv komisii otrčil holú riť, potom sa otočil, vložil si prsty do úst a naširoko roztiahol podľa neho "lícnice" svojich úst. Keďže nezabudol na vyplazenie jazyka a sprievodný zvuk "blééé", naozaj sa to nestretlo z veľkým pochopením. Za urážku komisie bol okamžite odvedený bez výhrad a hneď si urobili o ňom aj zopár poznámok...

           Nebyť toho, že som bol od strachu drevený, padol by som od smiechu na zem. Tá grimasa stála za to a dodala mi odvahu. V môj prospech hral aj fakt, že som bol prijatý na vysokú školu a nejakým zázrakom som mal práve v správny čas trocha horšie výsledky z vyšetrenia moču, čo mohlo nasvedčovať nie práve najlepšej kondícii mojich obličiek... Zázrak doslova a dopísmena. Na otázky, či s tým mám problémy, bolesti, či som citlivý na prechladnutie a podobne, stačilo svätosväte pritakávať vojenskému lekárovi, ktorý rástol s každým mnou potvrdeným a ním odhaleným príznakom mojej zákernej choroby. Nakoniec presvedčil sám seba a aj nás všetkých okolo, že som vážne chorý a som rizikom pre bojaschopnosť našej armády. Keďže som bol začínajúcim študentom, rozhodli sa, že mi dajú rok odklad aby som sa doliečil a o rok sa uvidí... A aj sa uvidelo. Všetky výsledky boli v poriadku ale nežiaduce subjektívne obtiaže sa paradoxne výrazne zhoršili... To im nešlo do hlavy a tak to znova zachránil fakt, že ešte stále študujem. Dostal som ďalší rok odklad. Toto sa už nesmelo premrhať! Zaujímavé ale bolo zloženie nešťastníkov, ktorí sa tam vtedy zišli na opakovaný odvod po ročnom odklade. To bola naozaj prvotriedna spoločnosť... Boli tam chalani, ktorí to hrali na bláznov a privádzali komisiu do zúrivosti, ďalší na to išli vedecky, miešali si do moču krv alebo si vhodný moč navzájom požičiavali, potom priviedli policajti dvoch chalanov v putách... Vravím, že dobrá spoločnosť...

           Ďalší rok som mal pokoj, ale musel som pravidelne chodiť na kontroly, ktoré nie a nie nájsť mi nejakú chorobu... Bolo to na nervy, chlap sa cíti zle, ale príčina je neznáma. Mnohí prchkejší jedinci by ma bez váhania prehlásili za simulanta a bol by som odvedený raz dva. Ja ale tvrdím, že som nebol žiaden simulant, to len úroveň medicíny vtedy ešte nebola na dostatočnej úrovni aby odhalila príčiny mojich problémov. Našťastie sa k tomu názoru priklonila aj odvodová komisia, kde sa nenašiel nikto tak odvážny, aby si zobral na zodpovednosť odviezť branca s chorými obličkami. To by sa nemuselo skončiť dobre. Tak si povedali, že jeden študent hore - dolu a urobili veľmi záslužný čin. Predseda odvodovej komisie, neviem už v akej hodnosti, vzal zo stola tú zázračnú pečiatku, na ktorej sa už začali objavovať pavučiny a udrel s ňou do mojej karty. Stál som dosť blízko na to aby som si prečítal tú zázračnú vetu na odtlačku : "Trvale neschopný". Skoro som omdlel a vznášal som tak päť centimetrov nad podlahou - vo vzduchu. Po chvíli som pristál a s trasúcimi sa nohami som sa pobral na víťazný odchod. V ušiach mi hučalo, krútila sa mi hlava ale ustál som to. S porozumením a pietou som prijal posledné slová predsedu odvodovej komisie, že žiaľ zo mňa vojak v dohľadnej dobe nebude, vraj aby som nebol smutný...

           Dodnes sa tejto jeho rady držím ako kliešť! Naozaj som ani na sekundu neoľutoval, že som unikol tomu nezmyselnému cirkusu, kde sa vraj z chlapca stáva chlap... Chlap sa zo mňa stal pokojne aj bez pomoci armády. A navyše mi môžu byť vďační, že som ich ušetril všetkých problémov, ktoré by so mnou zaručene mali. Mám totiž takú zvláštnu vlastnosť, že som imúnny voči vnucovaniu autority a nezaberá to na mňa, keď na mňa niekto vreští ako zmyslov zbavený. Vojenčinu by som asi strávil v base alebo niekde medzi nepohodlnými... Nemôžem si pomôcť ale aj dnes mám s tým problém, keď si niekto, kto má v hlave seno a veľkú papuľu vynucuje moju pozornosť, nedajbože aj poslušnosť. To sa niečo vo mne vzprieči a ovládnu ma temné pudy hrdého bojovníka, ktorý sa bude s extrémne veľkým opovrhnutím na toho nešťastníka len s letmým úsmevom na perách zhovievavo pozerať a vytáčať ho tým do nepríčetnosti... No povedzte, keby ste boli môj veliteľ, nestrčili by ste ma do lochu? Vravím, že výsledok bol vyslobodením pre obidve strany.

           Po nejakom čase prišla obálka s papierom, ktorý ma oprávňoval osobne si zájsť vyzdvihnúť onú magickú "modrú knižku". Bolo to ako vyhrať Športku alebo dostať víza do krajiny snov... Opatroval som ju ako oko v hlave a mám ju dodnes odloženú. Aj keď je dnes mnoho chlapov pobláznených iným "vynálezom" modrej farby, určite nájdete veľa šťastných majiteľov tej malej modrej zloženej kartičky, ktorá nás zachránila od povinnosti narukovať. Len jedno mi vŕta v hlave. Či aj ten "modrý zázrak" dneška neprifarbil práve takto nejaký nezbedník aby tak na túto farbu nalákal snílkov na vytúžený pocit slobody, ktorý bol tak neoddeliteľne spätý s fenoménom pod názvom "modrá knižka".